Dnes je utorok, 31.5. 2016

Európsky osvietenecký rád alebo tajomné spoločenstvo Viedenského kongresu

Na rozdiel od vznešených princípov osvietenctva – ktoré viedlo k takým momentom emancipácie ako Deklarácii nezávislosti Spojených štátov (1776) a Deklarácia práv človeka a občana (1789) - je Viedenský kongres často vykresľovaný ako krok späť. So zrútením sa Francúzskej revolúcie, príbeh pokračoval tým, že princípy slobody a rovnosti ustúpili pre posvätné právo absolutizmu. Princíp štátnej suverenity bol odstránený a pomstychtiví, draví, silní muži si medzi sebou rozdelili európske malé štáty ako korisť. Základné právo slobody slova bola porušené, pretože delegáti vo Viedni prijali zákony nariaďujúce cenzúru, ktorých cieľom bolo rozdrviť všetky formy disentu. Osvietenecký sen o Európe slobodných republík pripravil cestu pre represívnych autokratov.

Congresso_de_Viena_1819-554x416

Po viac ako dve desaťročia, od počiatku francúzskych revolučných vojen v roku 1792 až ku konečnej porážke Napoleona pri Waterloo v roku 1815, bola Európa utápaná v neúprosnej vojne. Zapálené fanatickou ideológiu revolucionárov a udržiavané Napoleonovým videním samého seba ako človeka svetového významu, išlo o najdeštruktívnejšie vojny, ktoré dovtedy Európa poznala. Pre ľudí, ktorí žili v tých časoch sa javila nie naplnením, ale negáciou osvieteneckých myšlienok. Francúzski revolucionári sa môžu obhajovať ľudskými právami a kozmopolitným bratstvom, ale v praxi ich ťaženie nepredstavovalo nič menej ako zostup do barbarstva. Podľa jeho autorov, bol Viedenský kongres pokusom o obnovenie osvietenctva 18. storočia, ktoré revolucionári skoro zničili.

A fungoval. Uprostred všetkej kritiky, ktorá zaznela na kongrese vo Viedni je veľmi ľahké zabudnúť na to, že po celé jedno storočie, od roku 1815 až do roku 1914, rámec navrhnutý Kongresom dosiahol presne to, čo jeho tvorcovia chceli: dostal Európu z cyklov vojen, tak známych z jej predchádzajúcej histórie.

Viedenský kongres je lekciou v odlišného druhu kozmopolitizmu než toho, ktorý predstavovali revolucionári, kozmopolitizmu obozretnosti, štátnictva, a realizmu. Pre súčasných pozorovateľov o dve storočia neskôr, nám Viedeň pripomína víziu osvietenstva, ktorá sa snaží spraviť poriadok z chaosu a stability z anarchie.

Aby sme pochopili princípy, ktoré formovali rokovania Kongresu, musíme sa vrátiť do prvých rokov Veľkej francúzskej revolúcie. Konvenčné hodnotenia tohto obdobia zvyčajne postavia proti sebe dve intelektuálne frakcie – konzervatívnych kritikov revolúcie a obhajcov osvietenectva, nekompromisných tradicionalistov versus zástancov svetského rozumu a práv človeka. Ale príbehu chýba existencia tretej strany týchto raných debát, skupiny politických teoretikov, ktorí od začiatku kritizovali revolúciu z pohľadu osvietenstva.

Podľa nich bolo osvietenctvo 18. storočia o tom, aby sa Európa oslobodila od náboženskych a ideologických vojen predchádzajúcich dôb. S Vestfálskym mierom z roku 1648 sa katolíci a protestanti dohodli, že budú vedľa seba žiť pokojne, začnúc tak novú éru v európskej histórii. V nasledujúcich rokoch štáty postupne začali vidieť sami seba ako členov spoločnej Európskej federácie.

Tento prístup k medzinárodným vzťahom, ktorý je obvykle spojený so švajčiarskym politickým teoretikom Emerom de Vattelom, zdôraznil potrebu rovnováhy moci medzi veľkými štátmi Európy. Vattel tvrdil, že v prípade, ak by Vestfálsky systém bol uvedený do rovnováhy, jednotlivé štáty tak budú odradené od expanzívnych vojen. Žiaden by nebol dostatočne silný na to, aby sa mu oplatila agresia a mocné štáty by mali motiváciu pre ochranu svojich slabších susedov. Všetky štáty by tak mali prospech zo zachovania status quo. Kontrolovaním moci mocou, Vattelova teória poskytuje realistický, nesentimentálny plán, ktorým štátnici môžu realizovať osvietencké morálne vízie kozmopolitného mieru.

V rokoch pred revolúciou mnohí politickí pozorovatelia verili, že Európa sa pohybuje v smere, ktorý Vattel odporučil. Vznikajúca rovnováha síl medzi Britániou, Francúzskom, Ruskom a nemeckými štátmi strednej Európy znižovala napätie na európskom kontinente. To civilizovalo medzištátne vzťahy, znížilo prípady násilnej vojny a viedlo k rastu vzájomného obchodu.

Z tohto hľadiska Francúzska revolúcia predstavovala šokujúce znovuobjavenie presne druhu dogmatickej ideológie, ktorú mal podľa predpokladov prekonať Vestfálsky systém. V roku 1793 pruský filozof Friedrich von Gentz – člen Berlínskeho osvietenstva, študent Kanta a o niekoľko rokov neskôr hlavný poradca Metternicha na kongrese vo Viedni v svojom texte varoval, že revolucionári plánujú v Európe hroznú formu náboženskej tyranie. Tvrdenie Gentzeho bolo, že revolúcia a nie jej kritici predstavovali skutočnú hrozbu mravného pokroku.

Ako sa revolúcia militarizovala v skorých 1790-tych rokoch, jej kritici varovali, že rozšírenie tejto ideológie by porušilo medzinárodný systém, zatiahlo Európu do anarchie a bezprávia novej doby temna. Vo svojich Listoch na kráľovražedný mier (1796) Edmund Burke vyhlásil, že prítomnosť revolučného francúzskeho štátu v srdci Európy nie je zlúčiteľná s fungovaním Vestfálskeho systému. Ak, ako revolucionári tvrdili, by boli všetky nerepublikánske vlády nespravodlivé, potom by museli byť zvrhnuté všetky európske štáty. A to bol recept na večnú vojnu.

Napoleonovo upevňovanie moci v roku 1804 a jeho expanzívne vojny na začiatku 19. storočia dodali tvrdeniu Burka vierohodnosť. Podobne ako revolucionári, ktorí ho predchádzali, tak aj Napoleon nechcel iba upraviť európsku rovnováhu síl, chcel ju zrušiť. Predstavoval si Európu ovládnutú začínajúcou hegemóniou Francúzska. Iba v prípade, že by Európa bola pod kontrolou jedinej​ veľmoci, tvrdili jeho stúpenci, mohol by byť kontinent konečne oslobodený od starej mocenskej politiky a upravený do kozmopolitného sveta liberálnych štátov.

Napoleonove expanzívne ambície presvedčili európskych lídrov, že ak má byť zachovaná Vattelova predchádzajúca osvietenecká vízia, Francúzsko musí byť porazené. To bolo aj základom, na ktorom Británia, Prusko, Rakúsko, Rusko a viedli vojnu proti Napoleonovi s cieľom nie dobyť Francúzsko, ale zachovať status quo. Pre veľa z nich sa táto možnosť stala postupne hmlistou potom, ako Napoleon obsadzoval stále širšiu časť kontinentu. V roku 1812 ovládol Európu od Gibraltára až po Varšavu, od Kodane až po Neapol. Zostali mu stáť v ceste iba Rusko a Británia.

Potom, čo sa Napoleon v apríli 1814 vzdal a bol vyhostený na ostrov Elba, sa predstavitelia víťaznej anti-francúzskej koalície stretli vo Viedni aby dokončili svoje rokovania. Tie sa natiahli až na nasledujúcich 12 mesiacov, čo je obdobie, ktoré zahŕňalo Napoleonov únik z Elby a jeho dramatický, avšak nakoniec márny pokus vzkriesiť Francúzsku ríšu. Posledné zmluvy boli podpísané na začiatku júna 1815, iba niekoľko dní predtým ako bol Napoleon definitívne porazený u Waterloo.

Použitím Vattelovho konceptu balancie moci plánovali ustanoviť trvalý post-revolučný mier, systém, ktorý by slúžil nielen pre ich vlastné záujmy, ale zastabilizoval Európu ako takú. Stredobodom systému, ktorý sa objavil, bola takzvaná “generálna záruka,” prísľub medzi každou z hlavných povojnových mocností – Britániou, Pruskom, Rakúskom, Ruskom, a Francúzskom – chrániť jeden druhého v prípade ohrozenia stability. Akýkoľvek útok na členský štát, či už zo strany domácich revolucionárov, alebo iného štátu, by sa stretol s koordinovanou vojenskou odozvou. Táto záruka bola navrhnutá ako forma odstrašenia proti tomu, čo by sa mohlo ponášať na Jakobínsky teror, prípadne budúceho Napoleóna a ohroziť tak medzinárodny mier.

Všeobecne platná záruka mohla byť dodržaná iba v prípade ak sa všetky hlavné európske štáty nachádzajú mocensky na približne rovnakej úrovni, takže žiaden z nich nie je tak silný, aby porušil svoj ​​sľub a pokúsil sa získať moc nad zvyškom. Vodcovia uznali, že bolo nutné ustanoviť Európu na spoločnom základe, v ktorom je každý štát príliš slabý na to, než aby dobrovoľne vstúpil do agresie, ale zároveň ak koná celý systém v zhode, tak bude dosť silný na to, aby odvrátil akúkoľvek hrozbu.

V praxi mal tento princíp dva hlavné dôsledky. Po prvé, to znamenalo, že dynastia Bourbonovcov musela byť prinavrátená na francúzsky trón. Metternich však vystúpil v rok 1812 proti tomu návrhu, mysliac si, že obnovenie monarchie by bola príliš destabilizujúce pre republikánsku francúzsku spoločnosť. Ale ako sa ukázalo, republikánske Francúzsko bolo príliš slabé, aby potlačilo domáce povstania a bolo tak schopné hájiť svoju časť spoločných záruk. Metternichov skepticizmus bol preto ignorovaný.

Po druhé, kongres mal rozhodnúť o osude rôznych “protektorátov”, ktoré Napoleon zriadil v Holandsku, Španielsku, Poľsku, Švajčiarsku, Nemecku a Taliansku. V niektorých prípadoch bolo možné približne obnoviť status quo ante. Geografické a ekonomické výhody Španielska a Holandska, napríklad naznačovali, že by mohli fungovať ako životaschopné nezávislé štáty. V prípade Poľska sa naopak zdalo nerozumné ponechať ho ako malé a zraniteľné v hľadáčiku kontinentálnych veľmocí. Nový poľský stať, ako sa obávali, mal takmer určite skončiť zlyhaním a mocenským vákuom. Jediný spôsob, ako odvrátiť budúce konflikty v regióne, bolo rozdeliť ho medzi Prusko, Rakúsko a Rusko.

Otázka Nemecka bola najcitlivejšia. Žiadny z delegátov vo Viedni nemal záujem vzkriesiť Svätú ríšu rímsku, ale bolo jasné, že nechať Nemecko rozdelené na množstvo malých štátov by vytvorilo vákuum v srdci Európy, lákajúc dravé štáty, aby využili nemeckú zraniteľnosť. Ale zjednotiť ho do jediného národného štátu, ako požadovali nemeckí ľavicoví nacionalisti, by vytvorilo ekonomický a vojenský moloch, ktorý by v strednej Európe narušil povojnovú rovnováhu. Vyhral preto kompromis, ​​ktorý založil novú konfederáciu zahŕňajúcu väčšinu malých nemeckých štátov, spolu s časťami Pruska a Rakúska. Táto federácia bola zkonštruovaná tak, aby bola dostatočne silná odraziť útok smerovaný z Francúzska, či Ruska, ale príliš slabá na to viesť vojnu mimo vlastného územia.

Zvládnutím týchto zložitých prípadov štátnici Viedenského kongresu dúfali, že vytvoria európsky systém, ktorý by mohol odolávať náročným výzvam bez toho, aby došlo k zničujúcej vojne. V nasledujúcich desaťročiach medzinárodný systém čelil viacerým šokom, študentskému nacionalistickému hnutiu v roku 1819, socialistickým revolúciam v roku 1830 a 1848, spoločné úsilie tak bolo podrobené testom. Ale v dôsledku všeobecných záruk boli európsky štátnici schopní prekonať tieto nebezpečenstvá. Výsledkom bolo najpokojnejšie storočie v modernej európskej histórii. Európa 19. storočia bola svedkom stabilného hospodárskeho rastu, rozkvetu umenia, literatúry a filozofie a postupného rozširovania občianskych slobôd na celom kontinente. Systém sa zrútil až v júli 1914 – po nemeckom a talianskom zjednotení a potom ako povstalecké nacionalistické vášne nahlodali princíp všeobecných zárukách. Svet, ktorý vytvorili Viedenskí štátnici došiel do svojho definitívneho konca.

Jonathan Green, University of Cambridge

*** (z anglického originálu Europe’s Enlightened – Order What was reactionary about the Congress of Vienna?, preložil Anton Smataník)



pošli na vybraliste.sk

KV, The American Conservative Magazin

Najčítanejšie
  1. Zo 162 000 azylantov vo Švédsku sa zamestnalo iba 494 (15344)
  2. BORIS KOLLÁR: Tak čo so slovenským mliekom? (14930)
  3. Václav KLAUS: Rakouští Svobodní neprohráli (5129)
  4. Bývalú Miss Turecko odsúdili za urážku Erdogana (2649)
  5. NOVÁ KAUZA ZDRUŽENIA “DETI PATRIA RODIČOM” + VIDEO: POZOR! IBA PRE SILNÉ POVAHY (2461)
  6. KSS: Vyzývame na nestranné vyšetrovanie incidentu “Lorenz” (2459)
  7. Taliansko zlikvidovalo neoficiálny tábor migrantov (2175)
  8. Viktor Lošťák: Jak funguje neomarxistická cenzura (2033)
  9. Skoro 1 miliardu z európskych fondov získali vlani podvodníci (1988)
  10. Komentár Juraja POLÁČKA: (NE)ZÁVADNÉ SYMBOLY NAŠEJ DOBY (1925)
  1. NOVÁ KAUZA ZDRUŽENIA “DETI PATRIA RODIČOM” + VIDEO: POZOR! IBA PRE SILNÉ POVAHY (41405)
  2. Zo 162 000 azylantov vo Švédsku sa zamestnalo iba 494 (15346)
  3. BORIS KOLLÁR: Tak čo so slovenským mliekom? (14933)
  4. Gréci neplatia dane, štátu dlhujú 87 miliárd eur (11053)
  5. Neziskovky: Od demokracie k totalitě (8331)
  6. Rada islamskej ideológie odporúča prijať zákon o “ľahkom bití” žien (5539)
  7. Václav KLAUS: Rakouští Svobodní neprohráli (5129)
  8. Komentár Juraja POLÁČKA: (NE)ZÁVADNÉ SYMBOLY NAŠEJ DOBY (4631)
  9. Rakouské volby jsou potvrzením dlouhodobého trendu (4309)
  10. Erdoganove oslavy vraždenia a plienenia (3641)
  1. NOVÁ KAUZA ZDRUŽENIA “DETI PATRIA RODIČOM” + VIDEO: POZOR! IBA PRE SILNÉ POVAHY (41405)
  2. Islamská nadácia: Premiér uráža moslimov, necítime sa tu bezpečne (21113)
  3. Olga Pavlíková: Věděli jste, že hlavním architektem bruselské EU je nacista Hallstein? (15620)
  4. Zo 162 000 azylantov vo Švédsku sa zamestnalo iba 494 (15354)
  5. BORIS KOLLÁR: Tak čo so slovenským mliekom? (14935)
  6. BORIS KOLLÁR: Podľa mňa sa Rakúsko po voľbách ocitlo na križovatke a ani Slovensko nie je v bezpečí (14279)
  7. BORIS KOLLÁR: Zmysel Opozičnej rady optikou ochrany biologickej rodiny (11091)
  8. Gréci neplatia dane, štátu dlhujú 87 miliárd eur (11053)
  9. Neziskovky: Od demokracie k totalitě (8331)
  10. Egypt: Dav moslimov vyplienil a podpálil domy koptských kresťanov (7288)
Facebook