Dnes je streda, 25.5. 2016

Peter Gonda: Aké budú dôsledky prepuknutia dlhovej krízy?

Peter Gonda (1973) je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave a Slovak Senior Fellow britského think tanku Cobden Centre. Je napríklad autorom knihy Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie (2013) a štúdie Ekonomické dôsledky členstva Slovenska v eurozóne (2014).

CEQLS_1

Iniciatíva za slobodnú a prosperujúcu Európu bola v januári 2012 v Európe jedinečným počinom v ktorom profesori a ekonomickí experti dôrazne upozorňovali na ekonomicko- politické nebezpečenstvo tzv. trvalého eurovalu a problém neriešenia dlhovej krízy, ako takej. Ako hodnotíte s odstupom času aktuálnosť tejto iniciatívy ako jej spolutvorca?

Najskôr upresním informáciu o iniciatíve. Pôvodne sme sa ňou chceli vymedziť iba voči trvalému eurovalu. Nakoniec sme ju však rozšírili a zverejnili ako iniciatívu proti prebiehajúcej centralizácii v EÚ. Práve politickú centralizáciu vnímam ako vážnu hrozbu pre slobodu a prosperitu. Takto zameranú iniciatívu považujem aj dnes za nanajvýš aktuálnu, vlastne ešte za aktuálnejšiu ako pred tromi rokmi.

Neúčinnosť a škodlivosť zrealizovaných opatrení sa postupne viac prejavuje a európski „záchranári“ napriek tomu vyťahujú ďalšie opatrenia, ktorými prehlbujú centralizáciu. Intervencie ECB s eurovalom a inými výkupnými fondmi, tzv. bail-out fondmi, podporujú morálny hazard a nezodpovednosť zadlžených vlád a bánk, ktoré im požičali. Tieto opatrenia motivovali a motivujú vlády k hospodáreniu na sekeru a prispeli k rastu dlhov väčšiny z nich. Napríklad verejný dlh Španielska, ktoré získalo „pomoc“ z trvalého eurovalu, poskočil v rokoch 2011 až 2014 až o 290 mld. eur. V celej eurozóne sa za tieto tri roky verejný dlh tiež výrazne zvýšil a ku koncu roku 2014 už predstavoval takmer 27 800 eur v priemere na každého obyvateľa eurozóny.

Príkladmi prehĺbenia centralizácie a posilnenia právomocí na európskej úrovni sú od zverejnenia iniciatívy fiškálny kompakt, spomenutý trvalý euroval, realizovaná európska banková únia a „tlačenie peňazí“ ECB. A to nie je všetko. Onedlho má napríklad platiť európska daň z finančných transakcií a diskutuje sa o spoločných európskych dlhopisoch.

Po prepuknutí finančnej krízy vo svete v roku 2008 politici v EÚ a USA sľubovali zodpovedné riešenia, ktoré povedú k stabilizácii a ozdraveniu ekonomík. Dlhy krajín EÚ, ako aj USA však odvtedy naďalej rastú vysokým tempom. Dokedy je ešte možné, aby dlhy v západnej civilizácii rástli a je nereálne očakávať skoré veľké prasknutie úverovej bubliny?

Politici a centrálni bankári sľubovali zodpovedné riešenia, realizujú však nezodpovedné neriešenia. Neriešia príčiny krízy, ale krátkodobo hasia jej prejavy. Tým krízu prehlbujú, odsúvajú skutočné riešenie, náklady v čase rozkladajú, celkovo ich zvyšujú a prinášajú dlhodobé negatívne nezamýšľané dôsledky. Ich opatrenia sú finančným dopingom vládam a bankám, ktorý znásobuje ich ekonomicky perverzné motivácie spoliehania sa na iných, v eurozóne aj na daňovníkov a držiteľov eura v ostatných členských krajinách.

„Podarilo“ sa im pretransformovať finančnú krízu na dlhovú, osobitne vo vládnom sektore. Udržaniu verejných dlhov na uzde by mohli pomôcť podstatne vyššia produktivita a tvorba zdrojov pre daňové príjmy bez zvyšovania daní, či v lepšom prípade pri ich znižovaní, úspory vo verejných výdavkoch a dostatočné primárne prebytky, teda prebytky rozpočtových príjmov nad neúrokovými verejnými výdavkami, na financovanie nákladov na dlhovú službu. Podmienky na vyššiu produktivitu sú priaznivejšie v USA ako v EÚ. Uvedené predpoklady však drvivá väčšina krajín, respektíve ich vlád, nespĺňa.

Vlády a súkromné subjekty sa budú pravdepodobne zadlžovať dovtedy, kým sa budú môcť spoľahnúť na dlhové omamné látky typu euroval, umelo nízke úrokové sadzby a tlačenie peňazí a iné intervencie ECB, či FED-u. Vlády a iní dlžníci sa osobitne spoliehajú na vyššiu infláciu, ktorá by znižovala reálnu hodnotu naakumulovaných dlhov. Či k nej dôjde a v akej miere už nezávisí primárne od centrálnej banky, ale najmä od ochoty bánk poskytovať úvery obyvateľom a podnikateľom a ich ochoty tieto nekryté peniaze použiť na spotrebu alebo investície. To pravdepodobne v určitej podobe nastane.

„Riešením“ naakumulovaných dlhov potom bude dlhodobejšie zvýšená inflácia, prípadne krátkodobejšia hyperinflácia. Vždy to však na úkor držiteľov eura v rôznej miere a s vážnymi negatívnymi dôsledkami na pevne stanovené peňažné príjmy a zmluvy, na úspory, životnú úroveň, či ekonomické kalkulácie a podnikanie. K prasknutiu dlhovej bubliny a následnej ekonomickej recesii môže prísť vtedy, keď centrálni bankári a iní regulátori prestanú šíriť dlhové omamné látky a podporovať dlhovú závislosť. Analógiou môže byť posledná skúsenosť z USA, keď FED držal v rokoch 2001 až 2005 umelo nízku základnú úrokovú sadzbu a v rokoch 2006 a 2007 ju významne zvýšil k trhovej hodnote, v dôsledku čoho došlo k prasknutiu úverovej bubliny na trhu s nehnuteľnosťami. V prípade prasknutia bubliny verejných dlhov by mohlo dôjsť k bankrotu niektorých krajín.

Aké existujú reálne scenáre budúceho vývoja s ohľadom na riešenie dlhovej krízy v eurozóne a EÚ?

Predpovedať scenáre vývoja, ktoré v značnej miere závisia od politických rozhodnutí, nie je úplne možné. Rámcovo však aspoň naznačím tri základné scenáre vývoja, ktoré považujem za hraničné mantinely porovnávania, pričom vynechám možnosť status quo ako nepravdepodobný scenár v jeho úplne čistej podobe.

Za najpravdepodobnejší scenár považujem trend prehlbovania centralizácie v eurozóne a EÚ. Európski lídri by pod zámienkou riešenia dlhovej krízy a nesúladu nadnárodnej menovej politiky s národnými rozpočtovými politikami pokračovali v centralizácii, teda v smerovaní k fiškálnej, transferovej a politickej únii a k spoločnému euroštátu. Naďalej by odkladali riešenia príčin dlhovej krízy, pričom by ju „riešili“ zvyšovaním nákladov daňovníkov, osobitne nemeckých, a držiteľov eura v podobe viac alebo menej výrazne vyššej inflácie ako je úroveň 2%, ktorú cieľuje ECB.

Práve prostredníctvom dlhodobo vyššej inflácie bude možné rýchlejšie znížiť reálne hodnoty verejných dlhov a bankových úverov. Osobitné inflačné tlaky môžu navyše vyplynúť z eurofinancovania nákladov nezreformovaných verejných dôchodkových systémov v dominantných krajinách eurozóny. Dôsledkom tohto smerovania by tak bolo nielen posilňovanie koncentrácie moci s masívnym prerozdeľovaním medzi krajinami, ale aj zvyšovaná selektívna záťaž niektorých za iných, znehodnocovanie úspor, znižovanie životnej úrovne držiteľov eura, a to pod stálym tlakom finančného kolapsu a neriadeného rozpadu eurozóny, resp. aj EÚ.

K dotiahnutiu smerovania do jednotného európskeho štátu však pravdepodobne nedôjde. Prirodzenou súčasťou tohto scenára totiž budú aj rastúce a čoraz prudšie protireakcie, trenice a konflikty, postavené napríklad na racionálnych dôvodoch finančného doplácania na iných alebo na neracionálnych argumentoch nacionalizmu. Osobitnou podalternatívou scenára politickej centralizácie tak môže byť vystúpenie niektorých krajín z eurozóny a následný neriadený rozpad eurozóny, prípadne aj EÚ.

Tento scenár neznie optimisticky. Aké sú alternatívy?

Uvedený scenár nerieši, ale prehlbuje krízu a jej príčiny. Považujem ho za rizikový a uvádzam ho ako vážnu bariéru a reálnu hrozbu pre slobody a prosperitu ľudí žijúcich v tomto priestore. Prehĺbil by totiž koncentráciu politickej moci a spôsobil ďalší nárast štátnych zásahov a regulácií. Presmerovanie na slobodnejšie a prosperujúcejšie podmienky podľa mňa vyžaduje podstatne zmenšovať rozsah a vplyv štátov a nadnárodných zoskupení typu EÚ a umožniť fungovanie slobodných trhov s reálnou konkurenciou.

Malo by sa to týkať aj trhu peňazí bez existencie centrálnej banky, na ktorom by bolo umožnené poskytovanie, držba a používanie akýchkoľvek mien, vrátane súčasných mien a striebra, zlata, kryptomien, či iných platobných prostriedkov. Akékoľvek alternatívy, ktoré by reálne riešili dlhovú krízu, by mali byť postavené na odstraňovaní jej systémových príčin, teda centrálne riadených a regulovaných menových a bankových systémov a deficitných verejných financií s nadmernými nárokmi ľudí na verejné výdavky a na návrate k tradičným hodnotám a koreňom slobody a bohatstva Západu ako osobná sloboda a osobná zodpovednosť, rešpekt k vlastníctvu a životu, neobmedzovaná konkurencia s diverzitou, decentralizácia a secesia, individuálne rozhodovanie a súkromné iniciatívy, svojpomoc, dobrovoľná spolupráca a solidarita, šetrnosť, pracovitosť, čestnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel a dohôd.

Tieto princípy sú v EÚ čoraz viac podkopávané. Predpokladám, že v scenári politickej centralizácie sa to ešte zvýrazní. Alternatívou voči nej je pokúsiť o systémové zmeny v rámci eurozóny a EÚ alebo, ak to nepôjde, tak mimo nich.

Aké systémové kroky na odstránenie príčin dlhovej krízy by teda mali byť v EÚ prijaté?

Žiaduci scenár v rámci EÚ spočíva v odstraňovaní systémových príčin dlhovej krízy a pretransformovaní EÚ do bezcolnej zóny voľného obchodu bez centrálnych regulácií a harmonizácií. Na začiatku by to napríklad znamenalo ukončiť dnešné opatrenia ako kvantitatívne uvoľňovanie a iné intervencie ECB, či trvalý euroval a ďalšie bail-out fondy, neprijímať ďalšie obdobné kroky, v rámci možností preniesť zodpovednosť od daňovníkov eurozóny na zadlžené vlády a ich veriteľov, aj riadeným bankrotom a striktným zákazom zamedziť financovaniu verejných dlhov Európskou centrálnou bankou. Ich súčasťou by malo byť aj zavedenie automatického a univerzálne dodržiavaného sankcionovania nedodržania kritérií Paktu stability a rastu.

Podstatné je však pristúpiť k systémovým zmenám. Základom je podľa mňa umožnenie podmienok na menovú slobodu a menovú konkurenciu. Dosiahnuť ich možno odstránením legislatívnych a iných prekážok slobodných rozhodnutí na trhu peňazí, napríklad odbúraním legislatívnej normy o eure ako zákonnom platidle, zrušením peňažného administratívneho monopolu, funkcie veriteľa poslednej inštancie a ostatných privilégií a zasahovaní do trhu ECB a ukončením štátom garantovaného poistenia vkladov.

Druhou dôležitou koncepčnou reformou sú zmeny vo verejných financiách. V rámci možností EÚ by bolo napríklad žiaduce zmeniť kritéria Paktu stability a rastu na vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet verejných financií dosiahnutý bez zvyšovania daní a odvodov a nerastúci, či v lepšom prípade klesajúci, verejný dlh v absolútnom vyjadrení. Žiaduce úspory verejných výdavkov a štrukturálne výdavkové reformy sú v kompetenciách členských vlád.

Ďalšie reformy v EÚ by mali byť zamerané na liberalizáciu a dereguláciu v ostatných oblastiach, vrátane odharmonizovávania, zrušenia Spoločnej poľnohospodárskej politiky, eurofondov, ciel, kvót a iných obmedzení obchodu a trhov smerom k bezcolnej zóne voľného obchodu.

 Považujete navrhovaný scenár za realizovateľný?

V podobe značného posunu alebo jeho úplného naplnenia ho považujem za politicky nepriechodný, tým aj nepravdepodobný. Európski lídri a zástupcovia ECB pravdepodobne nebudú riešiť problémy, ktoré spôsobili oni alebo ich predchodcovia. Tak isto je ťažké si predstaviť presmerovanie európskej integrácie do podoby bezcolnej zóny voľného obchodu bez centrálne riadených harmonizácií a regulácií. Vyžadovalo by si to dohody členských štátov Únie, týkajúce sa aj zmien základných zmlúv.

Priznali by tým tiež dnešné smerovanie európskej integrácie je chybné a je potrebné „zaradiť spiatočku“ a k tomu pridať niektoré deregulačné a liberalizačné opatrenia. Takéto systémové zmeny by mohli byť reálnejšie len v prípade hrozby katastrofických finančných problémov typu výrazného znehodnotenia úspor občanov. Čiastočný posun po tejto trajektórii, teda zrealizovanie niektorých čiastkových žiaducich zmien, napríklad zreformovanie a uplatňovanie Paktu stability a rastu, však je za určitých podmienok možné a pravdepodobné.

A aké vidíte možnosti vývoja mimo eurozóny, či EÚ?

Vývoj mimo eurozóny, resp. aj mimo EÚ, môže mať viaceré podoby, napríklad neriadený alebo riadený rozpad eurozóny a EÚ, rozdelenie eurozóny a prípadne aj EÚ a jednostranné vystúpenie krajiny, či krajín, z eurozóny, resp. aj z EÚ. Riadené rozdelenie alebo riadený rozpad sú predmetom verejných diskusií, rozdelenie eura napríklad na „severné euro“ a „južné euro“. Objavila sa aj výzva 18-tich ekonómov, vrátane viceguvernéra ČNB Mojmíra Hampla a bývalého člena Európskej komisie Fritsa Bolkensteina, ktorá požaduje riadené rozčlenenie, de facto ukončenie, eurozóny, dosiahnuté odchodom Nemecka, Holandska a Fínska z nej.

Riadený rozpad však považujem za málo pravdepodobný, keďže by tým európski lídri priznali zlyhanie projektu eura. Rozpad, či rozdelenie eurozóny alebo EÚ by však mohol zreálniť odchod ekonomicky a politicky významných členov. Takým je Spojené kráľovstvo. Ak by to po referende v roku 2017 odišlo z EÚ, tak by v nej ubudol dôležitý hlas brzdiaci centralizačné, harmonizačné a regulačné tendencie. Predpokladám potom reálnejšie a rýchlejšie napĺňanie scenára politickej centralizácie v EÚ. A to môže byť signál pre ďalších, aby nasledovali príklad Spojeného kráľovstva.

Ak sa v Únii budú prehlbovať problémy, spojené napríklad s politickou centralizáciou, a nebude možnosť riešiť podstatu problému dlhovej krízy v nej, tak bude opodstatnené z takéhoto „elitného“ spolku vystúpiť. Žiaduci vývoj v takejto krajine bude podmienený mierou odstraňovania systémových príčin krízy, napríklad realizáciou koncepčných zmien v menovej a fiškálnej oblasti, či v deregulácii a liberalizácii trhov, vrátane trhu práce. Vlády by napríklad mali realizovať razantné úspory verejných výdavkov a štrukturálne výdavkové reformy zamerané na podstatný ústup vlády a odbúravanie mentality nárokovateľnostikultúry závislosti od štátu. Takéto zásadné zmeny sú v súčasných demokratických krajinách ťažko predstaviteľné.

K čiastkovým však možno dôjde, najmä pod tlakom externých faktorov. Aj Slovensko by malo v takej situácii porovnať a vyhodnotiť možnosti, možné čisté výhody a zvážiť vystúpenie z eurozóny, prípadne aj z EÚ. Pre relatívne priaznivý vývoj mimo súčasnej eurozóny, prípadne EÚ, bude dôležitá ochota a schopnosť slovenských vlád pristúpiť k určitým riešeniam dlhovej krízy, naznačeným koncepčným zmenám, napríklad pre podnikanie v neobmedzovanej konkurencii a spoločenská klíma priaznivo naklonená princípom, na ktorých bol postavený úspech Západu a z ktorých doteraz čerpajú tradičné západné spoločnosti.

Slovensko by si napríklad mohlo ponechať euro, ale nie ako zákonnú menu, ale ako menu konkurujúcu akýmkoľvek ostatným menám, napríklad komoditným a komoditne krytým menám. Dôležité by tiež bolo prioritne si vyberať spojencov, ktorí si v porovnaní s inými viac ctia nosné hodnoty tradičných západných spoločností. Malo by opodstatnenie užšie spolupracovať s Európskym združením voľného obchodu – EFTA, či prípadne inými vystupujúcimi z EÚ alebo stať sa členom EFTA alebo novej európskej zóny slobodného trhu, ak by sa taká vytvorila. Mohlo by to vyvažovať potenciálne silnejší, respektíve otvorenejší, príklon časti politických reprezentantov, elít a občanov na Slovensku ku kultúrno-spoločenským vzorcom správania, ktoré nestoja na princípoch slobodných kapitalistických spoločností a sú významnejšie prítomné napríklad v ruskej spoločnosti.

Grécko ovládli komunisti. S Nemeckom a celou EÚ rozohrali svoju veľkú hru o neplatení a ďalšom veľkom odpustení ich astronomických dlhov. Gréci Nemcov dokonca obviňujú z toho, že ich pred 70 rokmi prehratou vojnou, následnými reparáciami a vydrancovaním spôsobili obrovskú škodu a teraz prišiel čas, aby tento dlh a škodu Nemecko a EÚ splatila.   Šéf európskej exekutívy Jean-ClaudeJunckernás však neustále ubezpečuje, že Grécko „na 100%“ eurozónu neopustí. Prečo sa boja politickí predstavitelia EÚ vyradiť Grécko z eurozóny a namiesto toho ustupujú vydieraniu a sľubujú mu novú pomoc?

Hlavný dôvod vidím politický, nie ekonomický, napriek tomu, že ak grécka vláda znovuzavedie drachmu, tak štátne dlhopisy bude pravdepodobne splácať v znehodnotenejšej mene a veritelia utrpia určité straty. Francúzske, či nemecké veriteľské banky však už držia len menšinu gréckeho dlhu, pričom väčšinu držia verejné inštitúcie. Pre tieto banky, ktoré sú už na odchod Grécka o niečo viac pripravenejšie ako pred niekoľkými rokmi, to nebudú významné straty. To je dôležité pre rozhodovanie nemeckej a francúzskej vlády. Väčšinu strát budú znášať daňovníci eurozóny a držitelia eura. Väčšie straty a náklady by však vyplynuli pre daňovníkov, ak by grécka vláda už nebola schopná splácať svoje záväzky. K tomu ale môže dôjsť bez ohľadu na členstvo Grécka v eurozóne.

Ekonomické a finančné postavenie Grécka je navyše v eurozóne zanedbateľné. Jeho HDP predstavuje necelé 2% a verejný dlh približne 3% HDP eurozóny. Podstatné je preto podľa mňa, že európski lídri sa obávajú, že jeho odchod z eurozóny by znamenal potvrdenie zlyhania menového experimentu a politického projektu eura a smerovania európskej integrácie, teda aj ich zlyhania. Navyše sa môžu obávať tohto kroku ako precedensu, ktorým sa otvoria dvere pre ostatných, možno v budúcnosti odchádzajúcich z vlastnej iniciatívy. To by mohlo vyvolať nákazu odchodov z eurozóny, s tlakom na jej rozpad. Sú si vedomí, že z podľa aktuálne platných zmlúv sa z nej nedá priamo vystúpiť. Pri vytváraní Hospodárskej a menovej únie pravdepodobne nemysleli na možnosť odchodu ktoréhokoľvek člena z nej – akoby tento zväzok mal byť nezvratný.

Európska centrálna banka už tlačí mesačne 60 mld inflačných a iba „vierou v ich hodnotu“ krytých EUR. Ako hodnotíte tento krok Európskej centrálnej banky? Čo je zámerom ECB?

Zámerom ECB je prostredníctvom celkového „vytlačenia“ 1,1 bilióna eur podporiť ekonomický a cenový rast eurozóne. Presnejšie povedané, ECB chce nakupovaním štátnych dlhopisov a iných aktív hotovosťou „z ničoho“ naštartovať slabnúcu ekonomiku a zabrániť dlhšie trvajúcej deflácii v eurozóne, teda zvyšovaniu kúpnej sily eura. Predpokladá, že prispeje k zníženiu úrokov, určitému zvýšeniu úverov, oslabeniu kurzu eura, a tým k zvýšeniu ekonomického rastu a dlhodobejšie k vyššej inflácii, ale pod úrovňou 2%. Realita však môže byť iná.

Tento krok považujem za nebezpečný pokus ECB krátkodobo stimulovať chorú ekonomiku eurozóny na úkor dlhodobých negatívnych dôsledkov – významných inflačných tlakov, obmedzení ekonomickej výkonnosti a posilnenia morálneho hazardu. ECB púšťa novovytvorené eurá do bánk a očakáva, že sa od nich dostanú do reálnej ekonomiky, s následným znižovaním kúpnej sily eura. V podstate ide o legálne falšovanie eurových peňazí. Je to ako keby sme whisky riedili vodou a stále tvrdili, že je to tá istá whisky.

Zvyšovanie cien bude závisieť od ochoty bánk poskytovať úvery podnikateľom a domácnostiam, a tým v systéme bankovníctva s čiastočným rezervným krytím vkladov, aj na požiadanie, znásobiť získanú hotovosť a vytvoriť nové nekryté peniaze. ECB by sa jej zámer nepodaril, ak by banky boli naďalej opatrné a úvery by poskytovali v minimálnej miere. Po takom masívnom pumpovaní nekrytých eur do bánk sa však pravdepodobne objemovo významná časť dostane do reálnej ekonomiky a premietne sa do postupného zvyšovania cien, s reálnym rizikom razantného zvýšenia inflácie, aj s jej devastačnými dôsledkami na držiteľov eura, najmä na posledných v časovom období inflačného rastu cien, napríklad na ľudí s pevnými peňažnými príjmami, či zmluvami. „Inflácia je totiž zdaňovanie bez legislatívy“, ako sa vyjadril Milton Friedman. Je však menej viditeľná a pre vlády ako najväčších dlžníkov vhodnejšia ako zdaňovanie, v eurozóne navyše rozložená aj na držiteľov eura, ktorí sú daňovníkmi a voličmi v iných členských krajinách.

Kvantitatívne uvoľňovanie s netrhovo nízkymi úrokmi tiež môže hromadnejšie pomýliť investorov. Opäť môžeme byť svedkami, že umelo vznietený úverový boom nekrytý dobrovoľnými úsporami bude šíriť falošné signály a vyvolá ilúziu prosperity. A po spľasnutí bubliny, obdobne ako v rokoch 2001 až 2005 na trhu s hypotékami v USA, zapríčiní ekonomickú recesiu. Zdrojom bohatstva nemôže byť finančná injekcia centrálnej banky – ECB, FED-u a ani inej. Okrem toho, ECB týmto zúfalým krokom prehĺbi morálny hazard a finančne nezodpovedné správanie bánk a vlád eurozóny. Vlády zároveň demotivuje od výdavkových úspor a štrukturálnych výdavkových reforiem. Kvantitatívne uvoľňovanie tiež ECB usvedčuje z toho, že nie je de facto politicky nezávislou inštitúciou.

Obdobne je to s FED-om a ostatnými centrálnymi bankami. Tie nakoniec boli vždy späté a finančne nápomocné panovníkom a vládnucim politikom, napríklad pri financovaní ich veľkých výdavkových programov a koncentrácii ich moci. Spoločne sa im postupne „podarilo“ rozšíriť kultúru závislosti od štátu a zničiť peniaze do dnešnej podoby centrálne riadených a regulovaných nekrytých peňazí.

A ako z toho von? Ako môže v budúcnosti dôjsť k žiaducej systémovej zmene?

Politici, centrálni bankári a byrokrati s rozhodovacími právomocami si pravdepodobne sami „rybník nevypustia“. Nemajú motivácie odbúravať systémové príčiny problémov, ktoré spôsobili oni alebo ich predchodcovia. Nepredpokladám, že bez externého tlaku napríklad politici a centrálni bankári pretnú svoj peňažno-dlhový vzťah, zásadne znížia rozsah uplatňovaných funkcií a zásahov štátu, zrušia monopolné postavenie centrálnej banky a dajú priestor pre konkurenciu peňazí. Externým tlakom, ktorý by v budúcnosti primäl politikov a centrálnych bankárov k žiaducim systémovým zmenám by mohli byť viditeľné extrémne dosahy finančných problémov, napríklad v podobe roztáčanej inflácie, až hyperinflácie a výrazného znehodnocovania úspor občanov.

Určitú podobu riešenia podstaty súčasných problémov politikmi a centrálnymi bankármi si tak viem predstaviť pod tlakom vážnych finančných otrasov v budúcnosti. Dlhodobo účinnejším externým tlakom a podľa mňa aj najvhodnejšou protireakciou na aktuálne podmienky sú a čoraz viac by mohli byť spontánne zdola vznikajúce alternatívy na súkromnej báze, ako súkromné meny a hnutia šírenia slobodnejších podmienok typu hnutie nezávislosti od štátu, sebaurčenia, podnikania bez štátu, odluky štátu od našich peňaženiek, či slovami Friedricha Hayeka „hnutie za slobodné peniaze, analogické hnutiu za slobodný obchod z 19. storočia..“.

 

S Petrom Gondom sa rozprával Marek Nikolov.

 

 



pošli na vybraliste.sk

KV

Najčítanejšie
  1. BORIS KOLLÁR: Podľa mňa sa Rakúsko po voľbách ocitlo na križovatke a ani Slovensko nie je v bezpečí (8510)
  2. Komentár Juraja POLÁČKA: Kto je vlastne Ján Budaj? A pre koho pracuje? Alebo kto preňho pracuje… (5256)
  3. KOMENTÁR JÁNA ZAVACKÉHO: Niečo nás tlačí k rozvratu a vojne. – 2.časť (4837)
  4. Brániť suverenitu nie je vec nacionalizmu, ale zdravého rozumu (3869)
  5. Václav Klaus ml.: Prof. Drsc. Ing. et Mgr., paní učitelka Míla, CSc., PhD. (2645)
  6. Kiska v Istanbule: Slovensko zdvojnásobí finančné prostriedky na humanitárnu pomoc (2262)
  7. L. Nicholsonová opäť navrhuje bezplatné dobrovoľné sterilizácie (1810)
  8. Erdogan: Ak sa nezruší vízová povinnosť, Turecko zablokuje dohodu s EÚ (1184)
  9. Ďalšia pomoc pre Grécko bude mať hodnotu 10,3 miliardy eur (1020)
  10. Boris Kollár: Rok ticha v reforme verejnej správy ESO (1007)
  1. Kiska v Istanbule: Slovensko zdvojnásobí finančné prostriedky na humanitárnu pomoc (14047)
  2. Brániť suverenitu nie je vec nacionalizmu, ale zdravého rozumu (11536)
  3. BORIS KOLLÁR: Podľa mňa sa Rakúsko po voľbách ocitlo na križovatke a ani Slovensko nie je v bezpečí (8512)
  4. Novým rakúskym prezidentom je podľa odhadov kandidát FPÖ N. Hofer (8297)
  5. Boris Kollár: Rok ticha v reforme verejnej správy ESO (5302)
  6. Komentár Juraja POLÁČKA: Kto je vlastne Ján Budaj? A pre koho pracuje? Alebo kto preňho pracuje… (5256)
  7. KOMENTÁR JÁNA ZAVACKÉHO: Niečo nás tlačí k rozvratu a vojne. – 2.časť (4837)
  8. Slovensko môže prijať pracovníkov z tretích krajín, pripúšťa Richter (3666)
  9. Viac ako dve tretiny Nemcov sú za sankcie voči štátom odmietajúcim migrantov (2997)
  10. Václav Klaus ml.: Prof. Drsc. Ing. et Mgr., paní učitelka Míla, CSc., PhD. (2737)
  1. Novým rakúskym prezidentom je podľa odhadov kandidát FPÖ N. Hofer (20977)
  2. Kiska v Istanbule: Slovensko zdvojnásobí finančné prostriedky na humanitárnu pomoc (14047)
  3. Dnes skončila Ficova česť (13742)
  4. Brániť suverenitu nie je vec nacionalizmu, ale zdravého rozumu (11536)
  5. Ministerstvo vnútra si objednalo poradenské služby za 1,5 milióna eur (9900)
  6. Krajniak: Chudoba Rómov je dôsledkom ich nesprávneho a asociálneho správania (8577)
  7. BORIS KOLLÁR: Podľa mňa sa Rakúsko po voľbách ocitlo na križovatke a ani Slovensko nie je v bezpečí (8512)
  8. KOMENTÁR JÁNA ZAVACKÉHO: Niečo nás tlačí k rozvratu a vojne. – 1.časť (8001)
  9. Slovensko môže prijať pracovníkov z tretích krajín, pripúšťa Richter (7911)
  10. Maďarsko i Poľsko si zaslúžia viac úcty od Spojených štátov (7305)
Facebook