ÚvodníkFoto:
Juraj Poláček - 11.1. 9:56Diskusia: ?

Hranice slobody presvedčenia

Prečo nie je správne podporovať ideologicky nekompatibilné prisťahovalectvo

Počas včerajšieho dňa rezonovalo informačným priestorom rozhodnutie súdu zo Štrasburgu, že moslimské dievčatá nesmú odmietnuť spoločnú výchovu s chlapcami ani na hodinách telesnej výchovy.

Iste, mnoho ľudí bolo nadšených, že to “konečne niekto tým moslimom ukázal“. V skutočnosti sa ale opäť ukázalo, že európska spoločnosť zašla na ceste k ovládnutiu  ľudí hodne ďaleko.  Problémom tohto rozhodnutia je to, že neexistujú hranice, kde by sa “štát” mohol zastaviť. Rodič nemá ako ovplyvniť, čo sa do hlavy jeho dieťaťa bude vtláčať dennodenne a anonymní úradníci neustále rozširujú pole pôsobnosti, na ktorom chcú pôsobiť.

Škola prestáva byť “stroj na učenie,” stáva sa goebbelsovským nástrojom opakujúceho sa ideologického pôsobenia, ktoré preniká naprieč celou edukáciou, školskou výchovou.

Vo svojom dávnejšom texte som sa nad podobnými otázkami zamýšľal. Je to liberálny prístup? Z hľadiska minarchizmu, minimálneho štátu, určite nie. Ľudstvo ako súbor jedincov, resp. ak to berieme ako spoločenstvo zabezpečujúce reprodukciu, ako súbor rodín je slobodné až na úroveň základných atomárnych jednotiek, t.j rodín a každá z nich si má teoreticky právo rozhodovať o všetkom čo sa týka len ich samostatných a odovzdávania kultúrnych memov (jednotiek informácie). To má však ďaleko k tomu, čoho sme svedkami dnes. Dôvodom je práve zvýšený dirigizmus štátu, stále väčšie uplatňovanie právomocí a naopak zmenšovania slobody jednotlivca.

Štát si uplatňuje právo rozhodovať o výchove detí z dôvodu, ktorý je na prvý pohľad logický. Sociálna politika zabezpečuje, aby každý občan mal k dispozícii zdroje štáýtu na rôzne účely – dôchodkové, zdravotné alebo sociálne  poistenie. Tieto prostriedky sú vyberané legislatívne posväteným násilím, centralizované a následne rozdeľované.

Už v tomto vidno základný vzťah jednotlivca a štátu. Ľudia, ktorí sú na vrchole establišmentu nemyslia na to, aby zvyšovali slobody ľudí a zmenšovali úlohu štátu. Naopak, do politiky sa derú ľudia, ktorí chcú za každú cenu “páchať dobro” – t.j. používať prostriedky daňových poplatníkov na tie účely,  ktoré zodpovedajú ich zámerom, plánom a sociálnym či iným ideologickým teóriám. Z pohľadu pragmatického liberála by malo byť potom cieľom politiky naopak zmenšovať zasahovanie štátu a zväčšovať mieru slobody vo všetkých oblastiach.

Rozhodnutie súdu o obmedzovaní kompetencie rodičov netýkajúce sa základne sumy vedomostí by z tohto hľadiska nemalo prekážať. A to ani pri moslimoch. Je pravda, že problém sociálnej integrácie to nijako nevyrieši. Lenže to sa nestane ani v tom prípade, ak to nariadi súd. Otázkou je, prečo táto spoločnosť nie je dostatočne predvídavá a dovoľuje bez obmedzenia vstupovať do krajiny ľuďom s nekompatibilnou kultúrou.

Výsledkom bude v každom prípade obmedzenie slobôd. Buď dovolíme vytvárať komunity neprispôsobivých a nekompatibilných ľudí s agresívnymi a expanzionistickými úmyslami a výsledkom bude teror, ktorý nakoniec “donúti” predstaviteľov štátnej moci “utiahnuť skrutky“. Alebo sa budeme tváriť slniečkovo a nebudeme si rastúce bujenie netolerantnosti všímať a táto nedemokratická komunita postupne začne diktovať svoje zákony. Ktoré so slobodou nemajú nič spoločné…